Home

prezident a komenskeho institut Prezident prijal účastníkov, poprial im, aby dokázali svoje nápady zhmotniť

Včera 22. júna prezident Andrej Kiska prijal v paláci učiteľov a učiteľky, ktorých sme vybrali do Komenského inštitútu.

 

Títo učitelia majú byť ostrovmi pozitívnej deviácie v slovenskom školstve a sme veľmi radi, že dostali podporu aj od prezidenta. Snažili sme sa vybrať pedagogických lídrov, ktorí majú potenciál meniť slovenské školstvo zdola, priamo na svojich školách. Preto má každý účastník zrealizovať počas roka jednu konkrétnu zmenu na svojej škole. Spolu s pedagógmi Kiska prijal i mentorov, pod vedením ktorých budú zmeny realizovať. Ide o odborníkov na školstvo, ale napríklad i z firemného prostredia.

 

Podľa Juraja Hipša je problémom školstva, čo sa v ňom učí, akým spôsobom a kto má výučbu na starosti. Prezident na to reagoval, že výstupom školstva by malo byť okrem odbornej pripravenosti aj to, aby učitelia pomohli mladým ľuďom stať sa skutočnými osobnosťami.

 

„Dnes nám zlyhávajú rodiny, z médií sa šíria rôzne typy správ, z ktorých sme nešťastní, tie sú najpopulárnejšie, na sociálnych sieťach sa decká uzatvárajú do často nie najlepších svetov a pýtame sa, kto ešte dokáže tým mladým ľuďom povedať, aké sú tie hodnoty, ako by sa mali správať,“ pomenovala situáciu hlava štátu.

 

Prezident ocenil, že je inštitút, kde sa zaoberajú obsahom a spôsobom výučby: „Stojí pred nami obrovská práca. Máme tu mnohokrát demotivovaných vyhoretých učiteľov, ktorí už si kladú otázku, ako ďalej. Som rád, že toto sú také prvé svetielka, ktoré sa budú šíriť ďalej,“ poprial Kiska pedagógom, aby dokázali svoje nápady zhmotniť.
Postupne pribúda viac a viac takýchto ostrovov pozitívnej deviácie, takže za nejaký čas tu budeme mať celý kontinent vynikajúcich učiteľov. Budeme nesmierne šťastní, keď raz budeme môcť činnosť Komenského inštitútu ukončiť, lebo školstvo bude v skvelom stave. Pevne veríme, že všetci, čo sme sa včera stretli v prezidentskom paláci sa toho dožijeme.
Školský rok končí, my začíname 🙂

 

prezident a komenskeho institut
 zdroj: TASR
mapa prihlaseni KI Spoznajte našich účastníkov v školskom roku 2016-2017

Sme hrdí, že Vám môžeme predstaviť novú triedu učiteľov. Medzi účastníkmi sú učitelia základných i stredných škôl, no i malotriedok, špeciálnych škôl, vysokých škôl, zástupcovia súkromných i verejných inštitúcií a takisto vysokoškolskí študenti. Dvadsať účastníkov z celého Slovenska, od Nitry po Spišský Štvrtok. Pozrite si ich profily.

 

Trochu štatistiky z prihlasovania

K prvému ročníku Komenského inštitútu nám prišlo 97 prihlášok. Učitelia základných i stredných škôl, riaditelia, študenti, ľudia s nadšením pre školstvo. Teší nás tento záujem. Slovensko má schopných ľudí a najradšej by sme otvorili dve triedy súčastne. O štúdium sa uchádzali pedagógovia zo 47 miest a obci Slovenska, od Rabči po Komárno. Najviac prihlášok evidujeme z Banskej Bystrice (dokopy 12).

Sledujúc mapu sa tešíme kde všade sú ľudia, ktorí chcú na sebe pracovať a záleží im na ich školách, triedach a žiakoch. Potešte sa aj Vy a hlavne – spojte sa 🙂

 

banner_mapa

zazitok Zážitok je trvácnejší, ako poučka

Lucia Obenau nevyzerá na svoj vek. Možno preto, že sa stále hrá. Už dvadsať rokov je jednou z tých, ktorí prinášajú do škôl, pracovných tímov a na rôzne semináre zážitkové vzdelávanie. Aj na Komenského inštitút, kde pripravuje workshop o zážitkovom učení pre učiteľov.


Je veľký rozdiel medzi zážitkom a zážitkovým vzdelávaním. Ako ho možno ľahko pomenovať?
Samotný zážitok môže byť všeličo a keď to rozšírime o vzdelávanie, tak je zrazu zážitok širší o ohliadanie a snažíme sa využiť ho s nejakým cieľom – máme pomenované, prečo ten zážitok sprostredkovávame, čo tým sledujeme. Môže ísť o vzdelávací rozmer a potrebu, alebo keď ju nesledujeme, tak vytiahneme to, čo pri zážitku vznikne. Môže to byť forma zisťovania, čo sa deje – v skupine alebo u jednotlivca. Vzdelávanie má rozmer aj plánovania, neostane len zážitok pre zážitok, ale ďalej s ním pracujeme.

 

Vieš byť konkrétnejšia, dať príklad?
Keď sa rozhodnem, že idem s lezcami liezť na skaly a nikdy som to predtým nerobila, môže to byť ohromný zážitok. Ale ďalej s tým nepracujem. A aj takéto niečo sa dá využiť vo vzdelávaní, napríklad pri téme prekonávania vlastného strachu alebo pri téme dôvery. Pri spätnom ohliadaní pomenujem, čo mi to robilo, ako som sa cítila, čo som prežívala, čo som potrebovala od skupiny, ktorá bola so mnou, alebo ako som sama so sebou musela pracovať. Z toho sa viem veľa naučiť, viem si tento zážitok previesť do každodenných činností ,spolupráce ,alebo vlastného dosahovania cieľov. A môžem ísť hlbšie: keď potrebujem robiť v živote veci ako zlaňovanie, ktoré vo mne vyvolávajú pocity strachu, čo je môj sedák a lano, o čo sa viem oprieť. Tém a zámerov sa len pri lezení dá nájsť viac – od odvahy, cez spoluprácu, pripravenosť.

 

Zážitkové a eventové agentúry robia programy, ktoré je veľmi ťažko popísať, vysvetliť. Čím to je, že sa ťažko vysvetľuje, keď chceš vzdelávať cez zážitky?
Dajú sa popísať ciele a to, čo má aktivita priniesť, tá cesta, zážitok, sa popisuje veľmi ťažko. Je to o emočnom prežívaní človeka, na to máme rôzne kanály vnímania a zladiť sa je náročné aj pri obyčajnom rozhovore. Slová však nikdy nedajú predstavu o tom, čo ťa čaká, lebo tvoj zážitok bude nakoniec len tvoj, autentický, to ja vôbec nemusím byť schopná pomenovať. Tvoj zážitok si z toho odnášaš len ty sama.

 

Dá sa odmerať prínos zážitkového vzdelávania?
Pri zážitkovom vzdelávaní ľudia zážitky spätne reflektujú. Dá sa urobiť napríklad škála, ako veci vnímajú pred tým, než niečo zažili a potom, čo už zážitok majú. Dá sa vyhodnocovať. No samotný zážitok… ako sa dajú vyhodnocovať emócie? Je to veľmi subjektívne. No  miera dosiahnutia vzdelávacieho cieľa či zámeru sa zmerať , vyhodnotiť dá.

 

Zážitkové vzdelávanie využíva niekoľko okruhov vzdelávacích aktivít, ktoré sa využívajú pre rôzne príležitosti a rôzne skupiny.
Aktivít je veľa – pohybové, tvorivé, diskusné, také, ktoré oslovujú jednotlivca a pátrajú po životných líniách a cestách alebo tímové – od základných zoznamovacích po riešenie konfliktov a tímovú terapiu, alebo koučing nachádzanie riešení pre kolektívy. Niektoré sú veľmi štrukturované, iné menej štrukturované. Pri ich výbere pre konkrétnu skupinu ,či príležitosť vždy záleží od cieľa,ktorý sledujeme.

 

Pripravuješ workshop pre učiteľov a bude aj o tom, ako prinášať prvky zážitkového vzdelávania do škôl. Je to vôbec možné?
Určite, inak by som do toho nešla 🙂 Je tam potrebná zmena nahliadania na to, čo má škola prinášať. My sme boli zvyknutí na to, že treba sedieť v laviciach, počúvať a sledovať, čo sa píše na tabuľu, memorovať z knižiek a potom sa nechať testovať, či si pamätáme dostatočne veľa vedomostí. Zážitkové vzdelávanie prináša veľa praktických skúseností a na tie treba vytvoriť priestor. Workshopom nezmeníme celý systém, ale môžeme zasiať semienko, ktoré pri zmene uhla pohľadu na to, ako by sa dali oslovovať, zaujať, učiť študenti, pomôže. Zážitkové vzdelávanie a jeho techniky sa dajú používať aj v školách.

 

Čo konkrétne by sa dalo využiť a priniesť do tried?
Zmena priestoru napríklad – nesedieť v laviciach ale spôsobom, ktorý podporuje diskusiu, aby na seba všetci videli a tak sa dajú podporiť diskusie a argumentovanie. To je malá zmena a dokáže urobiť veľa. V bezbariérovom priestore sa dajú robiť modelové situácie a aktivity ktoré prinášajú zacielenie na zručnosti a skúsenosti prilepené na vedomosti, ktoré sa študenti učia. Niektoré prvky už dnes fungujú – študenti sa idú pozrieť na to, ako sa niečo vyrába a vyskúšajú si to, alebo odprezentujú čo videli. Vlastný zážitok je cenný – nielen si prečítať, že takto sa to má, ale aj vyskúšať si to a zdieľať vlastnú skúsenosť a pocity.

 

Na biológii a chémii si to predstaviť viem, to sa zážitkovo – skúsenosťou – čiastočne učilo vždy. Čo však taká slovenčina alebo matematika?
Verím, že to ide aj tu. Poznám učiteľov, ktorí učia matematiku a zreálňujú teórie do príkladov, ktoré si študenti vedia vyskúšať. Matematika je vlastne len iný pohľad na svet, iný slovník. Aj exaktné vedy sa dajú prevádzať do zážitkov, fungujú organizácie, ktoré sa venujú experimentálnym prístupom napríklad k matematike a jej porozumeniu. A aj v slovenčine si viem predstaviť, že funguje v triede napríklad“ Literárna Kaviarnička“ kde je zadanie tvoriť vety len s vybraných slov, alebo napísať báseň v prerývanom rýme, a potom ju predniesť ostatným, alebo nájsť synonymá v  texte a vytvoriť z nich čo najdlhšiu vetu, ktorú potom predstavím ostatným. Opäť ide o stanovenie cieľa, čo chcem aby sa študent naučil a tvorivé hľadanie možností, ako mu to sprostredkovať. Popri osnovách so slovenčiny sa popri tom vie naučiť aj kreativite, prezentačným zručnostiam, odvahe vystupovať pred ostatnými, ak na nejakej úlohe pracujú skupinovo, aj komunikácii a spolupráci v skupine, a to sú zručnosti, ktoré v ďalšom rozvoji i v samotnom živote je fajn mať.

 

No zážitky znamenajú pre učiteľov veľa energie a času. Vymyslieť niečo inovatívne je náročné, aj urobiť to s deťmi…
Myslím, že práca učiteľov je všeobecne náročná na čas a energiu, v triedach sú študenti ktorí sú prirodzene rôzni, majú rôzne preferované štýly vnímania a učenia sa . A ak chce učiteľ odovzdať, to čo vie sám, alebo ešte viac, stále hľadá ako osloviť záujem študenta, ako vytvoriť priestor pre prijatie nových myšlienok, vedomostí, skúseností.

Mnohí učitelia vymýšľajú ako svoje hodiny obohatiť a súčasne udržať osnovy. Je to náročné, kým to nie je systémovo zmenené plošne. Dúfam, že sa dostaneme k tomu, ako celospoločensky zmeniť školy. Viac času totiž trvá niečo zažiť, ale dlhšie potom vydrží aj to čo to prinesie – ak si raz niečo vyskúšam, potvrdím si to a mám skúsenosť a spojenie s emóciou, ostáva to na celý život. Vo chvíľach, keď treba, si to pamätá nielen hlava ale aj telo a dopad a výsledok je oveľa trvácnejší . Preto je to efektívnejšie. Chce to ochotu učiteľov, učiť sa techniky, spôsoby, ako so zážitkami pracovať. Verím, že sa to skoro dostane napríklad na vysoké školy pre budúcich pedagógov. Niektoré školy už teraz učia zážitkovo, pekným príkladom je napríklad Narnia.

 

Jedna vec je vyučovací proces a druhá, že školy ponúkajú samozrejmé platformy, kde sa dá využiť – školy v prírode, výlety. No sú drahšie než prvoplánoví animátori. Čo s tým?
Tam je dôležitý cieľ, ktorý však teraz v slovenskom školstve nie je asi úplne formulovaný. Neviem, či vieme, aké deti majú vychádzať zo základného stupňa vzdelávania, stredného a vysokoškolského. Všade je podľa mňa priestor na inú metodiku vzdelávania, nie nutne len zážitkovú. Vieme, čo chceme, aby vzdelávanie dosiahlo? Ako ten cieľ dosiahneme? Ak je jeho dosiahnutie zážitkovou formou efektívnejšie, nie je zážitok drahší, naopak.

 

Niekedy však narážame na limity učiteľov – nemôže prednášanie učiť niekto, kto nevie prednášať, ani asertivitu utiahnutý človek, alebo sa mýlim?
Myslím, že nie každý kto je super asertívny to vie naučiť iných , a zároveň niekto kto sa javí utiahnutý, môže svoju asertivitu vytiahnuť keď treba , a môže vedieť vytvoriť výborné prostredie, v ktorom si každý vie pomenovať ako asertívny potrebuje byť, čo mu môže asertívne správanie priniesť, a ako si ho osvojiť.   Asi je ideálne ísť v tom čo učím príkladom, a zároveň si myslím, že niekedy je dôležitejšie vedieť vytvoriť podmienky na to, aby sa študenti mohli učiť, byť aj iní, aj lepší ako ich učitelia . Myslím, že aj pre učiteľa je dôležité mať možnosť rásť a rozvíjať sa v smere, v predmete ktorý uč í. Dnes sa všetko rýchlo mení a rozvíja. Každý sa vie posúvať, ak chce a ak má k tomu podporu svojho okolia.

 

Súčasne si treba uvedomiť je, že dobrá je kombinácia viacerých štýlov – zážitok sa nedá použiť vždy a efektívne tak, ako ani  klasické prednášanie. Treba nechať učiteľov nájsť mu miesto, kde zážitok využijú. Tak získajú aj sebadôveru, učitelia sami si vedia vymyslieť skvelé nové veci. Zážitkové vzdelávanie je skvelé v tom, že sprítomňuje chyby ako niečo celkom prirodzené. Základná idea je vyskúšaj si a keď spravíš chybu, pouč sa z nej. Zážitkové vzdelávanie učí – nájdi svoju cestu a spôsob, potom sa o skúsenosť podeľ s ostatnými. Sú témy, pri ktorých sa dá skúšať a nie spoliehať sa na napísané – na geometrii, občianskej náuke, prírodovede. Po skúšaní môžu prísť presné návody a odporúčania, ale skúšanie hrá veľmi dôležitú rolu, to presne sa zapíše do pamäte. Skrátka, treba nájsť rovnováhu medzi vedomosťami a zručnosťami, ktoré si študenti zo škôl odnášajú. Vedomosti a zručnosti by sa mali dopĺňať a byť v rovnováhe. Vlastné skúsenosti, ktoré získavame zážitkovým učením majú zároveň potenciál ovplyvňovať postoje a to je myslím, kľúčový rozmer tohto typu vzdelávania.

JH_deti Nová vzdelávacia platforma pre odvážnych učiteľov

Komenského inštitút je prakticky zameraný ročný kurz pre pedagógov, ktorí majú odvahu robiť skutočnú školskú reformu. O zmysle a špecifikách projektu rozpráva Juraj Hipš, riaditeľ Živice, ktorá projekt realizuje.

04n Mikroprojekt: ostrovček pozitívnej deviácie na škole

Čo má spoločné jazierko pri škole, čierna komora, Hamlet s lebkou, Hejného matematika, či virtuálna realita so školou? Námet na mikroprojekt! Viac o tom prečo sme sa v Komenského inštitúte rozhodli zaradiť mikroprojekty ako súčasť kurzu pre učiteľov a čo je ich podstatou sa dozviete v rozhovore s Janou M. Balážovou z Komenského inštitútu.

02n Formálna moc versus osobná sila učiteľa

S našou lektorkou Sylviou Ondrisovou sme sa porozprávali o význame osobnej sily a vízie v kontexte školy a o tom ako učiteľom pomôžu pri vedení triedy, či riešení konfliktných situácií.